Slovenský zväz kanoistiky na divokej vode, Bratislava

Vodní slalomári a zjazdári sa úplne prirodzene vyčlenili zo spoločnej kanoistiky svojim zameraním na prekonávanie obtiažnych vodných terénov a najmä na prekonávanie umelých prekážok v tvare slalomových prekážok - bránok a iných dnes už nevídaných bodovacích miest. Samostatné súťaže však na Slovensku boli organizované až na konci 40-tych rokov. Ako najstaršie na Slovensku sú považované preteky Tatranského slalomu, ktoré začali organizovať vodáci z Liptovského Mikuláša pod vedením Ondreja Cibáka. Postupne sa však slalom začal rozširovať po celom Slovensku. Pribúdali oddiely v Žiline, Košiciach, Zvolene, Červenom Kláštore, Bratislave ale aj v Žarnovici, či Žiari nad Hronom. Zo začiatku sa jazdilo na drevených skladacích kajakoch a kanoe zakrytých plachtou. Až neskôr v 60-tych rokoch sa začali používať nové materiály - lamináty. Slovenskí slalomári sa presadzovali aj na medzinárodnom poli. Mali to však veľmi zložité najmä z dôvodu vysokej vyspelosti a rozšírenosti tohto odvetvia kanoistiky v Čechách. Napriek tomu na MS uspeli Cibákovci Ondrej a Vlado, Tibor Sýkora, Luděk Beneš, Marián Havlíček, Jano Stachera a neskôr Dušan Zaťko s Ľudom Tkáčom, Miro Hajdúčik s Milanom Kučerom, Ivan Cibák, Milan Gába, Jana Kubovčáková, Jaro Slúčik, Jozef Hajdučik, Juraj Ontko a ďalší. Veľkým "strojcom" nasledujúcich úspechov bola prvá umelá slalomová trať v Liptovskom Mikuláši dobudovaná v roku 1978, ktorá vychovala veľa kvalitných pretekárov.